Samotná smrť i posmrtná odysea jednej z najnenávidenejších postáv dejín
je však už viac ako sedem desaťročí stále zahalená rúškom tajomstiev,
opradená mnohými fámami i mýtmi. Odtajnené spisy ruských archívov, ktoré
desiatky rokov skrývala pred verejnosťou pečiatka „Prísne tajné“
odhaľujú dosiaľ menej známe či neznáme fakty, odkrývajú posmrtnú cestu
šialenca 20. storočia, ktorý hovoril o smrti ako o najmilosrdnejšej
forme života.
Krátko pred dobytím Ríšskeho snemu (Reichstagu) sa Hitler skrýval v
neďalekom bunkri. V čase, keď Červená armáda bojovala približne 700
metrov od diktátorovho bunkra v ňom spáchal nacistický vodca, spolu so
svojou novomanželkou Evou Braunovou, v pondelok 30. apríla 1945 v čase
približne o 15.30 h. samovraždu. Prehrýzol kyanidovú kapsulu a vzápätí
si strelil do hlavy pištoľou Walther 7.65. Ich telá vyniesli nacisti do
jedného z kráterov pred bunkrom, poliali benzínom a zapálili. Rozkaz na
spálenie vydal Hitler ešte počas svojho života. Ani živý, ani mŕtvy sa
nechcel dostať do rúk Rusom, pretože sa obával, že jeho mŕtve telo budú
ukazovať ako bábku po Moskve.
Na jednom zo spisov, ktorý sa nachádza v archívoch ruskej Federálnej služby bezpečnosti je na obálke meno Hitlera, pečiatka „Prísne tajné“ s hlavičkou „Ministerstvo štátnej bezpečnosti ZSSR. Záležitosť číslo: 300919“ a dátum: 5. máj 1945.
„Ja, nadporučík Alexej Alexandrovič Panasov a vojaci Čurakov, Olejnik
a Serouch sme pri Ríšskom sneme, neďaleko miesta, kde boli nájdené
telesné pozostatky Goebbelsa a jeho ženy, v blízkosti protileteckého
krytu Hitlera, našli a zobrali dve ohorené telá – mužské a ženské.
Nachádzali sa v kráteri po bombe, tri metre od vchodu do krytu zasypané
zeminou,“ píše sa v správe.
Obhliadka telesných pozostatkov sa uskutočnila o tri dni neskôr 8. mája
1945 v jednej z berlínskych márnic. Aj tá je v ruských archívnych
spisoch podrobne zdokumentovaná pod názvom „Akty identifikácie, súdno-medicínske vyšetrenie tiel, protokoly výsluchov svedkov“. Znalecký posudok robil hlavný patologicko-anatomický lekár Červenej armády Krajevskij spolu s tímom odborníkov.
V sprievodnom liste sovietski súdni lekári uviedli, že v nijakom prípade
nemožno pochybovať o tom, že ide o mŕtvolu nacistického pohlavára číslo
jeden. Konštatovali tak aj na základe výpovedí jeho zubného lekára a
zdravotnej sestry. Práve zuby sa považujú za hlavný a jednoznačný dôkaz
toho, že ide skutočne o telesné pozostatky Hitlera. Aj 24 zubov a časť
dolnej čeľuste sa doteraz chráni v malej škatuľke v archívoch Federálne
služby bezpečnosti v Moskve.
Sedemkrát pochovaný
Vzápätí po ukončení súdno-lekárskej expertízy a zavŕšení všetkých
činností spätých s identifikáciou tiel bol Hitler pochovaný. Nie raz,
ale dokonca až sedemkrát. Berlín, dedinka Buch, mestečko Finow,
Rathenow, Magdeburg, Biederitz a riečka Ehle. Takáto mala byť posledná
cesta otrávených a spálených pozostatkov Adolfa Hitlera.
Najdlhšie bol pochovaný v Magdeburgu, na dvore domu na Westendstrasse 36
od 13. januára 1946 do 4. apríla 1970. Avšak ani tam nenašiel zločinec
pokoj, ako keby ho strašné činy, ktorých sa dopustil prenasledovali aj
na „onom“ svete. Obavy vtedajšieho šéfa KGB Jurija Andropova
vyvolal plánovaný odsun sovietskej posádky z okolia Magdeburgu, ktoré
malo prejsť pod správu NDR, čím by sa hrob Hitlera ocitol mimo zóny
sovietskeho vplyvu. Preto padlo v Moskve rozhodnutie, že jeho telesné
pozostatky budú definitívne zničené. Tak sa aj čoskoro stalo. KGB
spustilo prísne tajnú operáciu „Archív“.
Pod rúškom noci zo 4. na 5. apríla 1970, skrytí pod veľkým stanom,
vykopali príslušníci KGB päť drevených debien, v ktorých sa nachádzali
pozostatky Hitlera, jeho manželky Evy Braunovej, šéfa nacistickej
propagandy Goebbelsa, jeho manželky a ich detí, ako aj náčelníka štábu
Wehrmachtu generála Hansa Krebsa. Debny vybrali, poukladali na kopu,
poliali benzínom a zapálili. Po hodine pozmetali popol do vreca a
vysypali do rieky Ehle pri dedinke Biederitz, ktorá sa nachádza asi 10
kilometrov od Magdeburgu...
... Je tu však jedno veľké ale. Nie všetci historici veria tejto
oficiálnej verzii o smrti Hitlera a jeho posmrtnej odysey. Aj v
súčasnosti sa vedú spory, či nacistický vodca skutočne spáchal
samovraždu, či sa mu predsa - len nepodarilo z obkľúčeného Berlína
utiecť. Tieto dohady umocňujú slová sovietskeho diktátora Stalina, ktorý
v máji 1945 vyhlásil, že Hitler „nie je mŕtvy a utiekol do Španielska alebo Argentíny“.
Ruský historik Igor Osovin, odvolávajúc sa na dokumenty tvrdí, že Hitler
sa mohol dostať súkromným lietadlom z obsadeného Berlína do Španielska,
odtiaľ mal pokračovať na Kanárske ostrovy a z tadiaľ nabrať na ponorke
kurz do Argentíny. Brehy zátoky Caleta de los Loros, ktorá sa nachádza v
provincii Rio Negro mal dosiahnuť v období od júla do augusta 1945.
Verziu o úteku do Južnej Ameriky, kde mal Hitler žiť pod zmeneným vzhľadom i menom ako Adolf Schütelmeier, obhajuje v knihe „Hitler v exile“ aj argentínsky historik a novinár Abel Basti a živia ju tiež britskí autori Gerrard Williams a Simon Dunstan v knihe „Sivý vlk. Útek Adolfa Hitlera“.
Ale naopak, ruský publicista a historik Vladimir Dolmatov, ktorému práve v týchto dňoch vyšla kniha „Tajomstvo smrti Hitlera“ je presvedčený o tom, že telesné pozostatky vodcu Tretej ríše boli definitívne zničené pred 50 rokmi pri Magdeburgu.
Tiež vedecký pracovník Vedecko-výskumného inštitútu vojenskej histórie
Akadémie Generálneho štábu ruských ozbrojených síl, generál vo výslužbe
Alexander Zdanovič minulý týždeň v rozhovore pre ruskú agentúru „RIA Novosti“ rozhodne odmietol verziu, že nacistický vodca utiekol z obsadeného Berlína. „Je to úplný nezmysel. Ešte raz môžem jasne potvrdiť a bolo to presne dokázané, že sa našlo obhorené telo práve Hitlera,“ konštatoval ruský generál Federálnej služby bezpečnosti.
Zrejme sa opieral aj o výsledky analýzy francúzskych patológov, ktorí v
roku 2017 na základe najnovších metód a poznatkov opäť skúmali zuby i
spodnú čeľusť Hitlera a potvrdili, že jednoznačne patrili
najmasovejšiemu vrahovi moderných dejín.